Chýbaš, no neexistuješ

Mesiac, tá žiarivá guľa,

so svojou armádou menších,

drahokamov čo mi cestu osvetľujú

kvôli ktorým, sa cítim vznešený.

Nútia ma premýšľať, byť šťastným,

lebo ty túlaš sa, hĺbkou mojej mysle,

môjho srdca, veď ty prúdiš mi krvou,

hoc neviem ako vyzeráš, vidím ťa len matne.

Vidím ťa všade, naokolo kde sa len dá,

v tieni každého stromu, keď ta prechádzam,

keď jemným vánkom fúkam do listov

hľadajúc tam teba, no márne, stále som sám.

Naše dlane, spojené v jedno,

pri prechádzke plážou, pohľady striedmo,

pri lúčoch západu slnka s pocitom,

že sme len ty a ja, a tá chvíľa, pokoj a láska.

Tvoje objatie, chýba mi stále viac

hoc neviem aké je, ešte som ho okúsiť nestihol.

To teplo, vyžarujúce z neho roztápa,

každučkú časť, môjho ja strateného .

Ak odídeš, ak ja pôjdem tiež,

tak len spolu, a naša duša,

spojená v jedno, čo nezničí

ani búrka ani hromy blesky sveta,

lebo nás zloba nedotkne sa.

A ty vieš, ba ešte nie si,

že ja dám ti všetko, i drahokami svetla,

i žeravú guľu do tvojich dlaní,

lebo áno moje vše, budem tu len pre teba.

Mesiac nahrádza slnko, je tu ďalší deň,

ja blúdim poslednými tienmi noci tam,

kde ťa snáď nájdem, no je to len sen,

zobúdzam sa, ty vedľa mňa nie si,

a ja cítim to znova, cítim sa sám.